Ktože to tu takto koncom roka, takrečeno vianočne, rozmároval všetko? Newyorčania PYREXIA. S dvojročnou pauzou sú na scéne od roku 1990, v podstate „prastará kapela“, a pritom žiadna starina. Ich brutálny death metal je vyslovene „súčasný“, akurát že celý taký autentickejší v porovnaní s nemalou časťou tvorby mladších generácií, ktorá pôvodného ducha BDM niekedy až dehonestuje do paródie, chcenej i nechcenej zábavnosti či vyslovenej trápnosti. Chris Basile (gitary, jediný z pôvodnej zostavy), Shaun Kennedy (basgitara), Jim Beach (vokály), Danny Trapani (gitary) a medzičasom už bývalý Ryan Hilerio (bicie) na „Gravitas Maximus“ predvádzajú, o čom to má byť.

Málokedy námet na obale tak dobre vystihne hudobný obsah. Diabolskí, zľahka zombifikovaní „opičí giganti“ demolujúci dystopický megalopolis, iste nič intelektuálneho, značne ponurým textom by možno sadlo aj niečo akomak „sofistikovanejšieho“, ale barbarské, drviace tóny a výbušnosť materiálu to zvizualizuje. Osem skladieb za necelých 25 minút, PYREXIA sa radi vyjadrujú stručne a k veci, pričom tu by prehupnutie sa cez polhodinu fanúšik žánru iste neohundral. Znie dokonalá syntéza newyorského prístupu k BDM, teda NY slamu, hojdavého a hardcoreovo úderného, s dôrazne „nakladajúcimi“ vokálmi, a totálne surového, krvilačného náklepového masakru s hutnými riffmi. Vokály sú zverské, hlboké, od revaných až po výlevkové, Jim Beach je fakt monštrum s mikrofónom, a celkovo znie „Gravitas Maximus“ ako „System Of The Animal“ po uhryznutí besným dinosaurom, mixnutý s tým typom kovosmrtiacej zhubnosti, akú poznáme napr. z prelomových vecí od DISGORGE. Hráčsky vybrúsené, pritom s nádychom pravekej zúrivosti, zvukovo ťažké, celkovo nemilosrdné, s NYDM stále treba počítať.